Čo sa týka globalizácie hospodárstva jednotlivých krajín a ich prispôsobovania sa podmienkam svetového voľného trhu, prebieha často podľa podobného modelu. Štáty, ktoré sú v tomto vývoji ďalej predávajú svoje skúsenosti (vznikajúce problémy a návody, postupy pri ich riešení) menej rozvinutým štátom ako "know how" v rámci ekonomickej pomoci. Z tohto však často vznikajú rôzne problémy, vzhľadom na to, že u rôznych krajín s rôznymi ekonomickými podmienkami býva používaný rovnaký model postupu prispôsobovania hospodárstva globalizácii (ekonomika každej krajiny má svoje špecifiká, a preto nemožno vždy použiť jednotný model ekonomického rastu).
Hlavným predpokladom neustáleho priaznivého ekonomického rastu je akumulácia (hromadenie) kapitálu. To znamená stále nové investície, zvyšovanie obratu a objemu investícií. Hlavnou formou medzinárodného obchodu a investovania sú (popri pôžičkách rôznych obchodných bánk alebo z medzinárodných fondov) priame zahraničné investície (foreing direct investments - FDI). FDI zaznamenávajú rýchly rast najmä po 2. svetovej vojne, kedy sa stali pre mnohé krajiny akýmsi prostriedkom poskytovania medzinárodnej pomoci a regenerácie vojnou zničeného hospodárstva. Na celkovom objeme priamych zahraničných investícií vo svete má rozhodujúci podiel USA (podiel FDI z USA je neporovnateľne väčší ako podiel FDI ktorejkoľvek inej krajiny).
Za USA potom nasleduje Japonsko a krajiny Západnej Európy. Medzi týmito troma oblasťami sa tým pádom vytvára akýsi trojuholník hospodárskej spolupráce. FDI sa stali jedným z hlavných prostriedkov medzinárodného obchodu a v značnej miere ovplyvňujú ekonomické vzťahy medzi štátmi. Z politického hľadiska sa od týchto investícií očakáva predovšetkým zvyšovanie národnej výroby, nárast zamestnanosti a zlepšenie životnej úrovne. Nezanedbateľný význam má aj prínos nových technológií a výrobkov do ekonomiky prijímajúcej krajiny a okamžitý priaznivý účinok na platobnú bilanciu štátu.
Veľkú väčšinu FDI realizujú veľké firmy v súkromnom vlastníctve - nadnárodné korporácie (multinacionálne a transnacionálne spoločnosti). Práve prostredníctvom investícií do zahraničia zvyšovali nadnárodné korporácie v posledných desaťročiach svoj obrat až sa rozvinuli do neohroziteľných mnohonárodných ekonomických gigantov. Značná časť toho, čo býva dnes označované ako "zahraničný obchod" predstavujú práve pohyby tovaru a kapitálu vo vnútri globálne organizovaných firiem. Cieľom ich stratégie je zvýšenie ziskovosti na celom reťazci, tvorenom jednotlivými článkami globálnej korporácie. Globálna firma organizuje svoju činnosť, od výskumu a vývoja cez výrobu a distribúciu až po konečný predaj a marketing, ako medzinárodne integrovaný celok. Čerpá suroviny z najlacnejších zdrojov, vyrába, prípadne kompletizuje výrobky na miestach s najlacnejšou pracovnou silou a svoje manažérske a technické zdroje využíva čo najekonomickejšie. To jej umožňuje vystupovať na trhoch jednotlivých krajín veľmi pružne a efektívne. V konkurenčnom boji s domácimi firmami býva preto veľmi často úspešnejšia, čo môže viesť k postupnému slabnutiu až zániku malých firiem.
Z toho vyplýva, že keď na trhu pôsobí iba jedna veľká spoločnosť, táto má dominantné postavenie. To často vedie k vytvoreniu monopolu a jeho zneužívaniu. Štát, v ktorého ekonomike dominujú zahraničné spoločnosti sa postupne stáva závislým na ich hospodárskej stratégii a je preňho potom veľmi ťažké udržať si svoju celkovú politickú a hospodársku silu (je tým sčasti oslabovaná a narúšaná jeho zvrchovanosť a samostatnosť). V konečnom dôsledku to neznamená globalizáciu, ale práve bipolarizáciu, čiže akési rozdelenie sveta na bohaté a silné krajiny na jednej strane a chudobné a závislé krajiny na strane druhej. Bohatými krajinami sú tie, ktoré sú domovskými pre spoločnosti, prejavujúce sa ako multinacionálne korporácie a vychádzajú z nich investície do zahraničia (materské krajiny). Pomocou FDI si tieto štáty vytvárajú vplyv v ostatných štátoch a čím ďalej tým viac upevňujú svoju hospodársku a politickú silu. Chudobnými krajinami sa zase stávajú tie, ktoré sú príjemcami investícií zo zahraničia a ich ekonomika sa postupne stáva závislou na iných štátoch (hostiteľské krajiny).
Na druhej strane, keď na trhu jedného štátu pôsobia dve, alebo viacero rovnako silných spoločností v danej oblasti, môže to mať veľmi kladný účinok. Vytvorí sa totiž rovnocenný konkurenčný boj, v ktorom má každá zo spoločností rovnaké podmienky a šance a navzájom sa ovplyvňujú. Tento stav je asi najvhodnejší, nakoľko najviac vyhovuje zákazníkovi, ktorý má možnosť výberu. Preto by sa mal klásť veľký dôraz na protimonopolné zákony a k legislatíva by mala ekonomickú situáciu smerovať práve k takémuto stavu. Obavy z veľkých investícií zahraničných firiem sa prejavujú najmä v malých ekonomikách. Často sa tiež poukazuje na možné nepriaznivé dlhodobé účinky FDI na platobnú bilanciu (únik ziskov, licenčných poplatkov, atď.). politika zahraničných firiem sa môže ukázať nezlučiteľná s cieľmi národnej ekonomickej a sociálnej politiky, s ohľadom na národnú bezpečnosť. Rozličné aspekty pôsobenia priamych zahraničných investícií a odlišné národné ciele viedli k rôznorodým reakciám jednotlivých vlád a ku kontrole FDI. Pokiaľ ide o odlev kapitálu vo forme FDI, väčšina vlád nepristupuje k nijakým obmedzeniam. Pokiaľ však ide o prílev kapitálu a investícií zo zahraničia, vytvorilo sa široké spektrum prístupov: od nebráneného prílevu (s výnimkou prípadov, keď prílev kapitálu ohrozuje národnú bezpečnosť) až po veľmi silné reštrikcie, späté s protekcionárskou politikou.
Ruka v ruke s globalizáciou ekonomiky prichádza do jednotlivých krajín aj globalizácia, v zmysle spoločensko-kultúrnom a politickom. Politicky sa prejavuje najmä zmenou rôznych zákonov a právnych noriem, ich reformy podľa akéhosi "svetového štandardu". Tento právny štandard je pre rozvoj demokracie nepopierateľne prínosný, nakoľko vo všetkých štátoch vytvára rovnaké podmienky a prostredie pre život.
Popri tom však globalizáciou prechádza aj celá kultúra a spoločnosť, pri čom sa už však názory a postoje rôznia. Vo všetkých krajinách ovplyvnených globalizáciou totiž vystupujú rovnaké spoločenské trendy a postupne zanikajú odlišnosti, ktoré sú týmto krajinám vlastné. Vytvára sa tak akási "globálna kultúra", ktorá sa prejavuje ako kultúra konzumnej spoločnosti. Vo väčšine štátov potom na jej úkor zanikajú tradičné hodnoty. To je príčinou vzniku mnohých problémov s odporom voči akémukoľvek prejavu globalizácie, či už ekonomickej alebo spoločenskej. Vzniká akýsi nový "univerzálny medzinárodný životný štýl", zasahujúci módu, ľudské správanie, jazyk, atď.
Významnú úlohu pri spoločensko-politickej globalizácii zohrávajú médiá a informačné technológie. V posledných rokoch sa rapídne urýchlil ich rozvoj a ešte viac sa tým pádom posilnil vplyv médií ako šíriteľov informácií. Vzhľadom na to a prispením niektorých ďalších skutočností (osobné, alebo politické záujmy vlastníkov súkromných médií, ich zahraničné vlastníctvo, atď.) sa médiá, hlavne v súkromných rukách, stali v podstate šíriteľmi myšlienok globalizačnej kultúry. V globálnom spoločnosti sa totiž informácia, jej dostupnosť a miera objektivity stáva jednou z najdôležitejších vecí pri presadzovaní politických záujmov. Často sa stáva, že sa mediálna kultúra spája s kultúrou konzumnou a býva bez rozdielov považovaná za jeden z nástrojov globalizácie.
Proti tejto tendencii k rovnakosti, univerzalizmu a medzinárodnosti sa presadzuje významná protitendencia. Prejavuje sa odporom proti uniformite, túžbou presadiť jedinečnosť národnej kultúry a jazyka, odmietaním cudzích vzorov. Tieto trendy nie sú protirečivé, ale sú navzájom hlboko späté. Čím väčšmi sa životný štýl zjednocuje, tým tvrdšie sa ľudia pridŕžajú starých hodnôt ako je náboženstvo, kultúra a dejiny. Čím viac sú si vonkajšie svety podobnejšie, tým viac sa ľudia opierajú o tradície, ktoré ich rozdeľujú. Proti rastúcej homogenizácii je nutné sústrediť sa na zachovanie identity, či už ide o identitu náboženskú, kultúrnu, národnú, jazykovú alebo rasovú.
Prvý z hlavných smerov odporu voči globalizácii predstavuje extrémistická ľavica. Rozdeľuje sa na viacero rôznych druhov, zo známejších napr.: sociálni, revoluční anarchisti, radikálni socialisti, komunisti, atď. Títo ľavicoví extrémisti sa organizujú zväčša do rôznych hnutí, organizácií (legálnych i nelegálnych), občianskych združení, prípadne strán. Prejavujú sa hlavne politickou a agitačnou činnosťou, charakteristické je organizovanie demonštrácií. Tieto prejavy bývajú väčšinou nenásilné,
avšak pri významnejších udalostiach často prerastajú do rozsiahlych násilností a konfliktov s poriadkovými zložkami. Vtedy sa prejavuje aj militantná zložka týchto extrémistických organizácií, ku ktorej sa ale žiadna z nich nehlási. Ideológia ľavicových extrémistov je veľmi blízka ideológii komunistickej, ktorá po pár zmenách dostala názov sociálny (alebo revolučný) anarchizmus. Pojem globalizácia je pre nich synonymom k amerikanizácii a imperializmu. Taktiež hlásajú nenávisť voči kapitalizmu a triednemu nepriateľovi, ktorým je pre nich bohatá "veľkoburžoázia" - zamestnávatelia, súkromný podnikatelia, atď. Ide im o presun moci do rúk pracujúcej triedy - proletariátu. Výsledkom má byť skutočná sociálna spravodlivosť a spoločnosť založená na naozajstnej rovnosti všetkých pracujúcich. Snaha o dosiahnutie tohto cieľa pomocou diktatúry proletariátu má však hlboké historické korene a doteraz nikde nebola naozaj úspešná. Navyše socializmus a komunizmus sa nutne spája s internacionalizmom, čo je tiež v istom smere globalizácia. Preto sa ideológia ľavicových extrémistov javí ako iracionálna, čisto utopická a idealistická. Pravdepodobnejšie sa môže zdať, že za ich presvedčením stojí skôr závisť a neschopnosť prispôsobiť sa ako pevné presvedčenie o sociálnej nespravodlivosti a vykorisťovaní robotníckej triedy.
Druhou skupinou odporcov sú ekologisti. Názory v rámci tohto smeru sa už ďalej nerozlišujú a preto sú títo odporcovia globalizácie delia len do niekoľko málo hnutí a organizácií, ktoré sú takmer všetky legálne. Prejavujú sa tiež väčšinou nenásilne pomocou demonštrácií, no veľmi časté sú tiež rôzne nátlakové akcie a blokády. Predmetom ich kritiky sú najmä organizácie, spájajúce sa s globalizáciou (predovšetkým Svetová banka), ktorých niektoré projekty na pomoc rozvojovým štátom mali veľmi nepriaznivý vplyv na životné prostredie a spôsobili ekologické katastrofy. Kritizujú taktiež neohľaduplnosť kompetentných vplyvných ľudí s akou sa ženú za ziskom aj napriek nenapraviteľnej devastácii životného prostredia. Poniektoré ich protesty sa môžu zdať prehnané alebo bezúčelné, avšak veľká väčšina javov ktoré kritizujú má svoje opodstatnenie. Pre celkový proces globalizácie sú preto ekologisti skôr prínosnou kritikou ako odporcami a ich varovania by sa nemali brať na ľahkú váhu.
Treťou pomerne rozsiahlou skupinou odporcov je krajná až extrémistická pravica. Takisto ako ľavica sa aj pravicoví odporcovia globalizácie rozdeľujú na niekoľko skupín. Sú nimi nacionalisti, nacionálni šovinisti, neonacisti,
alebo ťažko zadefinovateľní pravicoví extrémisti. Umiernenejšia časť tohto politického spektra je organizovaná do strán, alebo občianskych združení (vo väčšine legálnych, alebo pololegálnych). Radikálnejšie krídla, kam patria hlavne neonacisti a ďalšie rôzne typy pravicových extrémistov sa organizujú do nelegálnych militantných a politických hnutí a organizácií.
Náplňou väčšiny z nich je výroba alebo distribúcia propagačných, informačných a agitačných materiálov, prípadne organizácia rôznych akcií a pod. Činnosť niektorých ja však špecifikovaná čisto na násilné prejavy vo forme teroristických útokov alebo prenasledovania určitých skupín, označených ako nepriateľské. Prejavy týchto však v nie sú veľmi časté. Ideológiou nacionálnych šovinistov je v podstate nenávisť k iným (všetkým ostatným) národom a etnikám, tým pádom popierajú a odsudzujú akúkoľvek globalizáciu, medzinárodné priateľstvo a spoluprácu. Pre toto presvedčenie neudávajú prakticky žiaden logický dôvod a preto sa javí byť ako značne iracionálne a umelé. Nacionalisti, v dnešnom ponímaní a neonacisti majú v otázkach odporu proti globalizácii prakticky názor skoro rovnaký. Globalizáciu považujú za snahu určitých "vyšších kruhov" o svetovládu a porazenie suverénnych a silných národných štátov. Pod pojmom "vyššie kruhy" rozumejú najvýznamnejších svetových finančníkov a najvplyvnejších politikov, z ktorých mnohí sú židovského pôvodu, čiže svetové "židovstvo - sionizmus" , slúžiace záujmom vytýčeným svojím náboženstvom. Mnoho ďalších politikov, alebo vplyvných ľudí, ktorí nie sú priamo Židmi označujú ako "slobodomurárov", alebo prisluhovačov. Globalizáciu a medzinárodnú integráciu, v dnešnom slova zmysle odmietajú pretože v nej vidia oslabenie národných štátov, a s tým súčasný zánik tradičných hodnôt a národných princípov, ktoré považujú za najdôležitejšie.
Charakteristické tiež je odpor a často nenávisť k prisťahovalcom, lebo v nich taktiež vidia hrozbu oslabenia národnej idei na úkor idei kozmopolitizmu a multikultúrnosti. Niektoré z problémov na ktoré títo odporcovia globalizácie poukazujú majú svoje opodstatnenie a preto sa ich ideológia nedá označiť ako čisto záporná alebo kladná, Čo sa týka východísk sa tu názory jednotlivých podskupín veľmi rôznia a spektrum ponúkaných východísk siaha od umiernených čiastočných reforiem až po radikálne revolučné kroky.
Poslednou významnejšou skupinou odporcov globalizácie sú jednotlivý samostatní ekonómovia, politológovia a sociológovia. Je ťažké zaradiť ich do nejakých podskupín, pretože pokrývajú celé názorové spektrum, od umiernených až po radikálne kritických, od čistých teórií po praktické pripomienky. Námietky niektorých sa týkajú iba zopár konkrétnych bodov a prejavov globalizácie, iný zas kritizujú globalizáciu ako celok a zásadnú chybu, omyl v smerovaní ľudstva s katastrofickými následkami vo všetkých smeroch. Pokiaľ berieme túto skupinu ako jeden celok, predstavuje asi najväčší prínos z pomedzi všetkých skupín odporcov, nakoľko ako jediní ponúkajú konkrétne a najľahšie prijateľné riešenia a východiská zo vznikajúcich problémov, ktoré globalizácia so sebou prináša.
Pojem "globalizácia" býva neodlúčiteľne spájaný s činnosťou niekoľkých mnohonárodných obchodných a politických inštitúcií.
Sú nimi z obchodných organizácií najmä:
Svetová banka - SB
Medzinárodný menový fond - MMF
Z politických a vojenských sú to hlavne:
Organizácia spojených národov - OSN
Severoatlantický pakt - NATO
Popri týchto najväčších organizáciách existujú ešte menšie, lokálnejšie organizácie, alebo inštitúcie zaoberajúce sa konkrétnymi problémovými oblasťami.
V 90. rokoch nadobúda formovanie celosvetových hospodárskych kontaktov ešte výraznejšiu podobu ako v predchádzajúcich desaťročiach. Za jeden z hlavných trendov s celosvetovým dopadom, presadzujúcich sa na prelome 20. a 21. storočia býva označovaná konjunktúra (vzostup výroby a obehu) globálnej ekonomiky - "Ekonomické sily vo svete sa prelievajú cez národné hranice: výsledkom toho je viac demokracie, viac slobody, viac obchodu, viac príležitostí a väčšia prosperita. Svet prechádza od obchodnej výmeny medzi jednotlivými krajinami k jednej ekonomike. Jedna ekonomika, jeden trh - to je najbližší prirodzený stupeň v hospodárskych dejinách civilizácie." (cit. John Naisbitt, Megatrendy 2000)
Proces znovurozdeľovania ekonomických úloh medzi jednotlivými národnými ekonomikami, ku ktorému v súčasnosti dochádza, prispieva k prehĺbeniu ich ekonomickej závislosti. Globálna ekonomika, ktorá sa o tento základ opiera, predpokladá úplne voľný obchod, teda vytvorenie rovnakých podmienok, aké v oblasti obchodu existujú a úspešne fungujú vo vnútri národných ekonomík. Zbližovanie v tejto oblasti asi najzreteľnejšie dokumentujú integračné procesy v západnej Európe. Voľný obchod zohrával kľúčovú úlohu v doterajšom vývoji Európskych spoločenstiev a je aj naďalej oporou ich ďalšieho ekonomického vývoja smerom k Európskej únii.
"Globalizácia je fakt, nie otázka politickej voľby."
<- strana 1