1. Globalizácia
Marginalizácia národnostných, hospodárskych a rasových individualít jednotlivých suverénnych štátov na úkor ich vzájomného zbližovania sa a spoločného smerovania. Charakteristickým pri tom je po hospodársko-ekonomickej stránke snaha o prebudenie a
rast ekonomiky u hospodársky slabších krajín a ich prispôsobenie svetovému štandardu, udávanému hospodársky silnými a rozvinutými štátmi. Po spoločenskej stránke je zasa charakteristické obmedzovanie protekcionárskych snáh jednotlivých štátov, ich zbližovanie
a snaha o čo najintenzívnejšie vzájomné priateľstvo a spoluprácu.
Znamená veľmi intenzívne rozvíjanie komunikácií, vzájomného prepájania doteraz oddelených častí sveta, ako aj rapídny rozvoj informačných technológií a ich masová dostupnosť.
Proces, ktorého cieľom je zasiahnuť všetky časti sveta a vo všetkých štátoch vytvoriť rovnaké podmienky, prispôsobiť kompletne celý právny systém štandardu krajín s rozvinutým demokratickým systémom. V konečnom dôsledku sa majú vo všetkých krajinách vytvoriť rovnaké podmienky pre život, s dôrazom na demokratický politický systém a na dodržiavanie ľudských práv.
Predstavujú ju rôzne svetové politické a obchodné organizácie alebo spoločenstvá, ktoré pôsobia celosvetovo a ich hlavnou činnosťou je napomáhanie a usmerňovanie hospodárskych a politických reforiem v menej rozvinutých štátoch, pričom najviac hospodársky a politicky vyspelé štáty v nich majú najväčšie slovo. Tieto organizácie si kladú za svoj hlavný cieľ zníženie chudoby vo svete na čo najnižšiu možnú mieru, zabezpečenie dodržiavania základných ľudských práv a slobôd rovnako vo všetkých štátoch. Často sa však pri uskutočňovaní týchto veľkých cieľov stávajú chyby, spôsobené zlým postupom a nesprávnymi rozhodnutiami kompetentných ľudí.
2. Lokalizácia
Protiklad globalizácie, regionalizácia.
Proces, obracajúci trendy vyvolávajúce globalizáciu tým, že ich diskriminuje v prospech lokálnych štruktúr. Ekonomicky je založená na jednoduchom princípe, podľa ktorého si štát na svojom území obstará všetky možné hospodárske potreby. Medzinárodný, diaľkový obchod sa potom obmedzí čiste na dodávky vecí a surovín, ktoré si štát nemôže obstarať na danom území.
Politika lokalizácie sa usiluje o zvýšenie právomoci suverénnych štátov (krajov, obcí,...) a o ich prevahu nad právomocami medzinárodných spoločenstiev a inštitúcií. To znamená, akási miestna, decentralizovaná kontrola nad vecami, ktoré sa bezprostredne daného miesta týkajú.
Jej výsledkom, ktorý však má s globalizáciou spoločný, by malo byť zvýšenie spoločenskej súdržnosti, zníženie chudoby a nerovnosti, zlepšenie kvality života, sociálnej infraštruktúry a ekologickej ohľaduplnosti.
Práve v poslednom bode sa objavuje najzávažnejší paradox a pravdepodobne aj problém obidvoch smerov. Ciele, ktoré hlásajú zástancovia globalizácie aj lokalizácie sú v podstate úplne rovnaké, diametrálne sa však odlišujú prostriedky a postupy pri ich dosahovaní. To dáva priestor na pochybnosti o obidvoch týchto smeroch. Preto je ťažké rozhodnúť sa a prikloniť sa k jednému z nich. Pravdepodobne však celkom správny nie je ani jeden a na mieste je opäť hľadanie akejsi "zlatej strednej cesty", prípadne úplne nových východísk.
3. Nacionalizmus
Názorové hnutie s pronárodnou politikou, ktorá má v prvom rade reprezentovať záujmy národa ako celku. Program nacionalistických alebo národných strán je väčšinou postavený na obrane a zachovávaní tradičných hodnôt, predstavovaných najčastejšie náboženstvom alebo kultúrou. Nacionalistické strany predstavujú väčšinou konzervatívnu pravicovú politiku. Nacionalistická ideológia má v niektorých častiach sveta hlboké historické zakorenenie.
4. Šovinizmus
Nacionálny šovinizmus - názorové hnutie, ktorého politikou a ideou je šírenie všestrannej nenávisti a nevraživosti voči iným národom a etnickým skupinám.
Vyzdvihovanie vlastného národy a jeho považovanie za nadradený nad ostatnými. Je pritom veľmi obvyklé ignorovanie základných, skutočných faktov a neprijímanie kritiky zvonka ani zvnútra. Tento názorový postoj neuznáva jedinca a jeho postoj za dôležitý, podstatný je celkový (záporný) obraz o nepriateľskom národe alebo etniku, ktorý väčšinou pramení z historických skúseností a tým pádom práve z názoru na niekoľkých ľudí.
5. Protekcionárstvo
Politický smer, ktorého cieľom je ochrana štátu pred vonkajšími vplyvmi a dianím. Vyskytuje sa najskôr pri národných štátoch, kde si kladie za úlohu udržanie jednotného národného charakteru daného štátu.
Protekcionárske snahy sa taktiež vyskytujú u priemyselne veľmi vyspelých štátov, bohatých na nerastné suroviny.
Tento smer sa dá nazvať ako "hospodársky protekcionizmus", kedy hospodársky vyspelý štát sa nechce podieľať na dohodách s inými štátmi, ktoré by ho znevýhodňovali (ochudobňovali) na úkor ich hospodárskeho rastu (obohacovania).
Tiež je možné definovať politický, kultúrny alebo náboženský protekcionizmus. To znamená, že štátna moc (väčšinou nacionalistická - pronárodná) sa snaží za každú cenu uchrániť tradičné hodnoty a zamedziť vplyvu iných kultúr, atď. To sa pokúša dosiahnuť vydávaním rôznych zákonom na obmedzenie cudzieho vplyvu. Tieto zákony môžu však byť často v rozpore s demokratickými zásadami až ľudskými právami a môžu byť preto jedným z hlavných narušiteľov pluralitného charakteru daného štátu.
III. Globalizácia
Globalizácia a mnoho slovných spojení, v ktorých používame pojem "globálny" patrí k tým pri ktorých zdanlivo presne chápeme jeho obsah. V skutočnosti je však málokto schopný ho presne definovať. Jej výklady, ako aj názory na ňu sa už v základoch rozchádzajú.
Veľmi časté sú tiež dva základné omyly:
1.) Domnievanie sa, že sa nás proces zjednocovania sveta netýka a že prebieha mimo nás.
2.) Predstava, že globalizácia je niečo, čo si môžeme vybrať. To býva sprevádzané nadšením nad možnosťami, ktoré nám ponúka, alebo často rozhorčením a s nechuťou ku konzumnej spoločnosti. Otázka však neznie, globalizácia áno, alebo nie, ale ako sa s ňou vyrovnať. Je ťažké ju hodnotiť, pre niekoho predstavuje hrozbu, pre iných zase šancu. Isté je ale, že ide o proces, ktorý bol už zahájený a je spoločným osudom pre všetkých obyvateľov tejto planéty.
Na tento nový, až nadmerne diskutovaný fenomén sa môžeme pozerať z dvoch rozdielnych rovín, čo nám uľahčí aspoň základné objasnenie tohto pojmu.
Týmito rovinami sú:
1.) Globalizácia svetovej ekonomiky, jej nástroje, trendy a z nej vznikajúce problémy
2.) Spoločensko-politická globalizácia, jej prejavy, vyhliadky, ale aj jej odporcovia
Pravdepodobne nie je treba ani pripomínať, že tieto dve hľadiská sú veľmi blízko späté a navzájom sa neustále ovplyvňujú. Pri istej povrchnosti, by sa dalo na tieto stránky globalizácie pozerať oddelene, ale myslím, že by tým bola narušené základné vnímanie tejto problematiky, nakoľko spoločensko-politické aj ekonomické zmeny, spôsobené globalizáciou prichádzajú obe naraz a spolu sa prelínajú do vytvárania podmienok "novému svetovému poriadku".
IV. Globalizácia svetovej ekonomiky
Problematika rozvíjania ekonomických vzťahov v celosvetovom, čiže globálnom meradle, nie je úplne novým javom. Začala vystupovať do popredia pozornosti už v čase, keď sa završoval vznik svetového hospodárstva, keď všetky krajiny a územia sveta sa rôznymi spôsobmi zapojili do celosvetového systému ekonomických a politických vzťahov. K tomuto došlo na prelome 19. a 20. storočia. Formu vtedajších spojení medzi jednotlivými súčasťami svetového hospodárstva určovali práve vrcholiace koloniálne a polokoloniálne vzťahy, ktorá sa rozvíjali medzi priemyselne vyspelými štátmi a hospodársky menej vyvinutými, zaostalými krajinami.
V priebehu 20. storočia sa charakter týchto vzťahov podstatne zmenil. V súčasnosti do nich vstupujú politicky samostatné štátne útvary (prípadne hospodárske subjekty, pôsobiace v rámci týchto štátov). Stupeň ich ekonomickej vyspelosti však ostáva aj naďalej značne rozdielny. To je očividné pri porovnaní súčasne priemyselne vyspelých štátov na jednej a rozvojových krajín na druhej strane, ale aj pri porovnaní konkrétnych hospodárskych subjektov patriacich do jednej, alebo druhej skupiny krajín.
Rozvoju globalizačných procesov v posledných desaťročiach (alebo v poslednom desaťročí) značne napomohla prebiehajúca revolúcia v oblasti informačných technológií. Taktiež sa o urýchlenie globalizácie zapríčinilo silnejúce úsilie presadiť voľný obchod na celom svete,
politické zmeny v mnohých krajinách, sprevádzané snahou o rozšírenie slobodného podnikania, potreba spoločnej starostlivosti o životné prostredie, atď.
V 90. rokoch nadobúda formovanie celosvetových hospodárskych kontaktov ešte výraznejšiu podobu ako v predchádzajúcich desaťročiach. Za jeden z hlavných trendov s celosvetovým dopadom, presadzujúcich sa na prelome 20. a 21. storočia býva označovaná konjunktúra (vzostup výroby a obehu) globálnej ekonomiky - "Ekonomické sily vo svete sa prelievajú cez národné hranice: výsledkom toho je viac demokracie, viac slobody, viac obchodu, viac príležitostí a väčšia prosperita. Svet prechádza od obchodnej výmeny medzi jednotlivými krajinami k jednej ekonomike. Jedna ekonomika, jeden trh - to je najbližší prirodzený stupeň v hospodárskych dejinách civilizácie." (cit. John Naisbitt, Megatrendy 2000).
Proces znovurozdeľovania ekonomických úloh medzi jednotlivými národnými ekonomikami, ku ktorému v súčasnosti dochádza, prispieva k prehĺbeniu ich ekonomickej závislosti. Globálna ekonomika, ktorá sa o tento základ opiera, predpokladá úplne voľný obchod, teda vytvorenie rovnakých podmienok, aké v oblasti obchodu existujú a úspešne fungujú vo vnútri národných ekonomík. Zbližovanie v tejto oblasti asi najzreteľnejšie dokumentujú integračné procesy v západnej Európe. Voľný obchod zohrával kľúčovú úlohu v doterajšom vývoji Európskych spoločenstiev a je aj naďalej oporou ich ďalšieho ekonomického vývoja smerom k Európskej únii.
Pri ďalšom rozvoji vzťahov medzi rozvojovými a vyspelými krajinami je potrebné bližšie posúdiť pojem "rozvojové" (je to nutné najmä pri poskytovaní hospodárskej pomoci, prípadne pri stanovení podmienok poskytovania tejto pomoci). O rozvojových krajinách sa totiž nedá hovoriť ako o homogénnej skupine. Tieto krajiny môžeme rozdeľovať na ti základné druhy podľa hospodárskej vyspelosti:
1.) Rozvojové krajiny, ktoré vyžadujú humanitárnu pomoc
2.) Rozvojové krajiny, v ktorých sú už vytvorené podmienky pre ekonomický rast, prípadne vstup zahraničných investorov do národných ekonomík
3.) "Nové" menej rozvinuté krajiny (najmä krajiny strednej a východnej Európy)
Skupina vyspelých krajín používa širokú škálu modelov ekonomického rozvoja, ktoré sú použiteľné pre rozvojové krajiny. Niektoré štáty však vzhľadom na svoje špecifické hodnotové, kultúrne a náboženské systémy tieto modely odmietajú. Tieto rozvojové krajiny preto musia hľadať inšpiráciu pre orientovanie svojho ďalšieho vývoja z iných zdrojov. U niektorých ňou môže byť idea nacionalizmu, etnickej identity, určitej formy náboženského, alebo kultúrneho fundamentalizmu.
Avšak aj napriek tomu, že globalizačné procesy sú brzdené týmito problémami a protekcionárskymi tendenciami niektorých iných krajín, existujú na druhej strane aj optimistické prognózy, že voľný obchod, ktorý sa zatiaľ rozvíja predovšetkým v regionálnych meradlách bude rýchlo a nezadržateľne prerastať vo svetový voľný obchod.
